Datív
Datív (z lat. casus dativus – dosl. „dávací pád, pád dávania“) je nepriamy gramatický pád, ktorý sa v rôznych jazykoch vyskytuje v širokom spektre syntaktických konštrukcií a je spájaný s rozsiahlym súborom sémantických interpretácií.[1] Tradične a najtypickejšie sa datív spája s pozíciou nepriameho predmetu vety, no jeho distribúcia je oveľa širšia a môže zahŕňať aj funkciu podmetu, komplementu predložiek alebo rozličných voľných doplnení vety.[1]
Vývin a pôvod v indoeurópskych jazykoch
[upraviť | upraviť zdroj]Typologické štúdie naznačujú, že datív má blízky a systematický vzťah s lokálom, pričom dôležitú úlohu zohráva kategória životnosti.[2] Kým lokál sa v rôznych indoeurópskych jazykoch spája primárne s neživotnými referentmi, datív sa prednostne viaže na životné entity a zámenné formy.[2] V mnohých geneticky nepríbuzných jazykoch, ako sú napríklad austrálske jazyky (Guugu yimithirr, Ngandi, Mangarayi) alebo kórejčina, sa moderný datív vyvinul z pôvodného priestorového lokálu pridaním markera, ktorý signalizoval prítomnosť životného referenta.[2] Tento proces zahŕňal prehodnotenie priestorového významu „u niekoho/k niekomu“ na význam nepriameho predmetu.[2]
V starých indoeurópskych jazykoch je datív vo veľkej miere synkretickým pádom.[3] V niektorých jazykoch (napr. v germánskych) v sebe zlúčil funkcie, ktoré pôvodne patrili viacerým samostatným pádom: starému datívu, lokálu, inštrumentálu a ablatívu.[3] Tento diachrónny sémantický vývoj prebiehal v logickej reťazovej nadväznosti: od základného priestorového (lokálneho) konceptu prešiel k sociatívnemu významu („spolu s“), inštrumentálnemu, temporálnemu, posesívnemu („u koho“) a odtiaľ smerom k plne vyvinutej benefaktívnej a adresátskej funkcii, ktorá je dnes pre datív najtypickejšia.[3]
Sémantické roly a funkcie datívu
[upraviť | upraviť zdroj]Datív sa syntakticky viaže s presne vymedzeným súborom sémantických (tematických) rolí, ktoré napriek svojej rozmanitosti zdieľajú spoločné sémantické jadro.[1] Najprirodzenejšou funkciou datívu je označenie príjemcu, teda entity, ktorá niečo prijíma pri slovesách typu dať či darovať, alebo cieľa, ku ktorému smeruje pohyb.[1] Tieto dve roly sú si kognitívne veľmi blízke, keďže príjemcu možno chápať ako špecifický druh abstraktného cieľa.[1] Kým v niektorých jazykoch môžu byť aj neživotné ciele vyjadrené datívom, v jazykoch ako je ruština je datív v tejto úlohe prísne obmedzený len na životné entity a osoby.[1] Ďalšou dôležitou rolou je beneficient a maleficient, čo umožňuje vyjadriť osobu, v ktorej prospech (dativus commodi) alebo neprospech (dativus incommodi) sa koná určitý dej.[1] Datív taktiež často označuje experienta, teda jednotlivca, ktorý pociťuje psychologický, fyziologický alebo emocionálny stav, ako je to vo vetách typu „je mi zima“ alebo „páči sa mi to“.[1]
Z hľadiska sémantickej dekompozície tematických rolí, napríklad v systéme binárnych rysov, sa argumenty vyžadujúce datív najčastejšie zjednocujú okolo rysov [-c+m].[1] To znamená, že datívny referent nespôsobuje zmenu a nie je priamou príčinou udalosti ([-c]), avšak jeho mentálny stav je pre udalosť relevantný ([+m]).[1] Datív teda v sebe jedinečným spôsobom spája vlastnosti typické pre agensa, akými sú životnosť či vnímanie, a vlastnosti paciensa, keďže je udalosťou zasiahnutý a nemá nad ňou plnú vedomú kontrolu.[1] Týmto špecifickým postavením sa datívny experiens odlišuje od nominatívneho podmetu, ktorý spravidla implikuje podstatne vyššiu mieru aktívnej kontroly a kauzality.[1]
Špecifické konštrukcie s datívom
[upraviť | upraviť zdroj]Externé vlastníctvo
[upraviť | upraviť zdroj]Konštrukcia externého vlastníctva kóduje vlastníka a vlastnený objekt pomocou dvoch syntakticky nezávislých menných fráz, čo možno ilustrovať na rozdiele medzi konštrukciou „zlomil mu ruku“ a formou interného vlastníctva „zlomil jeho ruku“.[4] Datív sa tu využíva najmä pri vyjadrovaní tzv. neodňateľného vlastníctva, akým sú časti ľudského tela, psychické vlastnosti alebo pokrvné príbuzenstvo.[4] V takýchto konštrukciách nie je datívny referent iba bežným beneficientom, ale priamo experientom („prežívateľom“), pretože dej zasahujúci jeho vlastné telo alebo blízku osobu nutne pociťuje a vníma.[4] Diachrónne sa ukazuje, že táto konštrukcia bola v indoeurópskych jazykoch často nestabilná; postupne vymizla v neskorej latinčine či v angličtine, ale pevne sa zachovala v slovanských jazykoch a úspešne sa obnovila napríklad v modernej gréčtine alebo v moderných románskych jazykoch.[4]
Datív pôvodcu a deontická modalita
[upraviť | upraviť zdroj]V archaických indoeurópskych jazykoch, ako je stará gréčtina, latinčina, sanskrit či litovčina, sa datívny argument často objavoval po boku slovesných adjektív (gerundív) v konštrukciách vyjadrujúcich deontickú modalitu zahŕňajúcu povinnosť alebo nutnosť.[5] Hoci staršie gramatiky tento datív označovali ako „datív pôvodcu“ uvažujúc o ňom ako o agensovi pasívneho deja, detailné syntaktické a sémantické analýzy tento predpoklad nepodporujú.[5] Datív v takýchto vetách nepredstavuje agensa preformulovaného do pasíva, ale vystupuje skôr ako „protagonista“, teda jedinec emocionálne alebo fyzicky zaviazaný a vystavený potrebe konať.[5] Príkladom je v latinčine veta „Haec praecipue colenda est nobis.“, v preklade „Túto (cnosť) musíme obzvlášť pestovať.“
Neosobné a modálne predikáty
[upraviť | upraviť zdroj]Datívny podmet je integrálnou súčasťou formovania neosobných viet.[6] Historické rekonštrukcie naznačujú, že praindoeurópsky tematický prézent využíval práve datívny podmet, ktorý bol v neskoršom vývoji vytlačený nominatívnymi konštrukciami.[6] Archaické striedanie osobných viet s nominatívom a neosobných konštrukcií s datívom sa však naďalej veľmi produktívne prejavuje napríklad v litovčine pri vyjadrení spontánnych stavov, chorôb či nevedomých pocitov (napr. osobné aš nemiegu „ja nespím“ a neosobné man nesimiega „nechce sa mi spať“).[6] Rovnako aj pri modálnych predikátoch naberá datív funkciu nositeľa nutnosti alebo vôle.[1]
Etický datív
[upraviť | upraviť zdroj]Etický datív predstavuje špecifické pragmatické využitie datívneho zámena, zvyčajne v prvej alebo druhej osobe.[1] Takýto datív do opisovaného deja neprispieva ako priamy účastník s jasnou sémantickou rolou, ale skôr indikuje osobný, často emocionálny záujem hovoriaceho alebo adresáta na danej situácii.[1] Príkladom môže byť veta „Preoblečte sa, aby ste nám boli pekný, čistý.“
Syntaktické prístupy k datívu
[upraviť | upraviť zdroj]V modernej generatívnej syntaxi sa analýza datívu rôzni najmä na základe toho, či ide o štrukturálny, lexikálny, alebo inherentný pád.[1] Pre podrobné vysvetlenie správania nejadrových (non-core) datívov sa v súčasnosti uplatňujú dva hlavné syntaktické prístupy. Prvý z nich teoreticky navrhuje existenciu funkčnej aplikatívnej projekcie (ApplP), do ktorej špecifikátora je vložená menná fráza v datíve.[1] Hlava, ktorá môže podľa štrukturálnej pozície nadobúdať „vysokú“ alebo „nízku“ podobu, dodáva datívnemu argumentu špecifický sémantický nádych „zasiahnutosti“ (affectedness) udalosťou a jej umiestnenie v strome pomáha vysvetľovať medzijazykové syntaktické variácie datívu.[1]
Druhý významný prístup priamo operuje s prítomnosťou prázdnej predložky (Empty Preposition).[1] Zástancovia tejto teórie argumentujú, že datívni experienti sú syntakticky riadení fonologicky nulovou predložkou, ktorá mennej frázi prideľuje inherentný pád.[1] Tento prístup následne metaforicky stotožňuje experienta s istou formou „mentálnej lokácie“, ku ktorej samotné pocity smerujú, čo vo výsledku znova zmysluplne prepája modernú sémantiku datívu s jeho genealogickými priestorovými koreňmi a historickým vývojom vo vzťahu k lokálu.[1]
Datív v slovenčine
[upraviť | upraviť zdroj]Datív v slovenčine vyjadruje perspektívny objekt deja, ku ktorému smeruje dej intenčne zameraný na iný objekt (napríklad dávať cestujúcemu lístok).[7] Intenčne prednejší objekt pritom býva často vyjadrený akuzatívom, zvratným zámenom sa, alebo je už skrytý priamo v samotnom význame slovesa.[7] Z hľadiska intencie a viazanosti na sloveso sa tento pád člení na dve hlavné kategórie: voľný datív, ktorý dopĺňa dej nezávisle od slovesnej intencie, a väzobný datív, pri ktorom je predmet na sloveso pevne viazaný.[7]
Voľný datív
[upraviť | upraviť zdroj]Voľný datív spravidla využívajú podstatné mená pomenúvajúce živé bytosti, ktoré sú schopné pociťovať dôsledky daného deja.[7] Tieto dôsledky majú pre dotknutú osobu zmysel buď ako jej prospech, alebo neprospech, čo sa v jazykovede označuje ako prospechový datív (napríklad urobiť Jankovi večeru alebo žiť práci).[7] Vďaka rozmanitým významovým súvislostiam medzi pomenovaním osoby a zasiahnutej veci nadobúda voľný datív aj ďalšie špecifické funkcie. Patrí sem datív príslušnosti a vlastníka, ktorý vyjadruje vzťah osoby k zasiahnutej veci (napríklad rozbiť susedovi okno alebo odpadla mi podkova).[7] Ak sa dej dotýka priamo časti tela, osoba je ním zasiahnutá sprostredkovane, čo vyjadruje datív sprostredkovaného zásahu, inak nazývaný aj datív paciensa (hľadela otcovi do tváre, ruky mu klesli).[7]
Veľmi častou a dôležitou kategóriou je stavový datív (datív nositeľa stavu). Vyskytuje sa pri neosobných slovesách, stavových príslovkách alebo iných konštrukciách, kde je samotná osoba priamo nositeľom daného stavu, čo ilustrujú bežné spojenia ako uľavilo sa nám, nechutí mu jesť, bolo mi do zúfania alebo dobre sa im žije.[7] Voľný datív ďalej zahŕňa datív zreteľa a mienky, typický pre väzby s prídavnými menami (byť rodičom povinný úctou, je mi to jasné), a napokon silne expresívny datív dôvernosti a citovej účasti. Ten je obmedzený výlučne na osobné zámená a priamo zapája hovoriaceho či adresáta do opisovaného deja, ako vidno vo vetách typu sedíš mi tam! alebo nuž mu vám pichnem....[7]
Väzobný datív
[upraviť | upraviť zdroj]Väzobný datív má naopak pevnú oporu priamo v intencii slovesa a vyskytuje sa primárne pri dejoch obsahujúcich priestorový alebo nepriestorový smerový prvok.[7] Jeho najvýraznejším zástupcom je datív konečného objektu, ktorý sa viaže na slovesá so základným významom „dať“, „ukázať“, „povedať“, „sľúbiť“, „želať“, „dovoliť“ či „rozkázať“ (napríklad odovzdať učiteľovi úlohu, vysvetliť žiakom látku či zakázať robotníkom štrajk).[7] Tento typ datívu sa taktiež často uplatňuje pri slovesách s implicitným vnútorným objektom, ako je pomáhať škole, škodiť morálke alebo blahoželať novomanželom.[7] Nezanedbateľnú skupinu tvoria aj zvratné slovesá vyjadrujúce oddanosť, podriadenosť, prispôsobenie alebo komunikáciu (napríklad venovať sa chorým, podrobiť sa víťazovi, pozdraviť sa starej mame).[7] Do tejto kategórie patria i slovesá, ktorých dej je v prvom rade zacielený priamo na podmet, napríklad dom pripadol žene alebo uniknúť patrole.[7]
Osobitnými formami v systéme sú obsahový datív a adnominálny datív. Obsahový datív sémanticky dopĺňa sloveso a je charakteristický tým, že ho možno nahradiť vedľajšou vetou alebo príbuzným slovom, pričom sa často využíva pri slovesách vôle, myslenia a reči (umožniť ženám prácu, učiť sa remeslu).[7] Na rozdiel od voľného datívu bývajú obsahovým predmetom spravidla neživotné podstatné mená.[7] Adnominálny datív naopak vznikol vývojovým prechodom datívnych väzieb od slovies k deverbatívnym podstatným menám.[7] Pri nich plní plnohodnotnú funkciu prívlastku, napr. služby obyvateľstvu, výčitky sebe alebo poslušnosť vláde.[7] Analogicky sa tento adnominálny datív rozšíril aj k podstatným menám neodvodeným od slovies, napríklad pomník obetiam.[7]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 KAGAN, O.. The Semantics of Case. Key Topics in Semantics and Pragmatics. Cambridge : Cambridge University Press, 2020. Kapitola Dative Case, s. 39 – 69.
- 1 2 3 4 ARISTAR, A. R.. The Relationship between Dative and Locative: Kuryłowicz's Argument from a Typological Perspective. Diachronica, 1996, roč. 13, čís. 2, s. 207 – 224.
- 1 2 3 KOTIN, M. L.. Der deutsche Dativ genealogisch und diachron: Eine Sprachwandelstudie über den dritten Fall. Beiträge zur Geschichte der deutschen Sprache und Literatur, 2021, roč. 143, čís. 1, s. 51-111.
- 1 2 3 4 LURAGHI, S.. External Possessor Constructions in Indo-European. In: BARÐDAL, Jóhanna; GILDEA, Spike; LUJAN, Eugenio R.. Reconstructing Syntax. Holandsko : Brill, 2020. S. 162 – 196.
- 1 2 3 DANESI, S.; JOHNSON, C. A.; BARÐDAL, J.. Between the historical languages and the reconstructed language: An Alternative Approach to the Gerundive + "Dative of Agent" Construction in Indo-European. Indogermanische Forschungen, 2017, roč. 122, čís. 1, s. 143-188.
- 1 2 3 KORTLANDT, F.. Personal and impersonal sentences in Lithuanian and Proto-Indo-European. Baltistikos platybėse, 2022, roč. 13, s. 239 – 242.
- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 Morfológia slovenského jazyka. Redakcia Jozef Ružička. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966. S. 177 – 185.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Wikislovník ponúka heslo Datív
