Ä
Ä (minuskula ä) je písmeno latinskej abecedy, ktoré vzniklo pridaním diakritického znamienka (dvoch bodiek, tzv. prehlásky alebo trémy) k písmenu A. Vyskytuje sa v abecedách mnohých jazykov, kde plní rôzne funkcie. Ako samostatné písmeno alebo variant hlásky sa používa napríklad v germánskych jazykoch (nemčina, švédčina), ugrofínskych jazykoch (fínčina, estónčina), turkických jazykoch (azerbajdžančina, turkménčina) a ďalších.
V slovenskej abecede je ä (často označované ako široké e alebo prehlasované a) tretím písmenom v poradí. Z fonetického a fonologického hľadiska má pre svoj historický pôvod, geografické (nárečové) rozšírenie i súčasnú kodifikáciu v slovenskom jazyku jedinečné postavenie.
Slovenčina
[upraviť | upraviť zdroj]Fonetická charakteristika a výslovnosť
[upraviť | upraviť zdroj]V systéme slovenských hlások sa /ä/ radí medzi krátke jednoduché samohlásky (monoftongy). Z hľadiska polohy jazyka ide o samohlásku strednú a nízku.[1]:s. 38
Foneticky sa táto hláska klasifikuje ako tzv. diftongoid, to znamená, že jej zvuková realizácia nie je statická, ale mení sa v čase, čím sa sčasti približuje k dvojhláskam.[1]:s. 48 Keďže nejde o čistú jednohlásku, jej počiatočná poloha sa nachádza v oblasti mierne centralizovanej kardinálnej samohlásky [ɛ] a jej koncová poloha sa približuje k pozícii slovenského [a] alebo [á].[2]:s. 94 Akusticky a artikulačne sa ä nachádza medzi samohláskami /e/ a /a/.[1]:s. 48 Z artikulačného hľadiska je táto hláska nižšie a zadnejšie ako slovenské /e/ a /é/.[2]:s. 94 Z akustického hľadiska sa rozpätie hodnôt prvého formantu (F1) pohybuje od 450 do 1100 Hz a v záverečnej fáze túto hranicu výrazne presahuje.[2]:s. 94 Hoci ide o diftongoid, celková dĺžka tejto hlásky je v podstate zhodná s dĺžkou bežných krátkych jednohlások.[2]:s. 94 Vzhľadom na tieto vlastnosti sa v Medzinárodnej fonetickej abecede (IPA) môže táto hláska prepisovať pomocou znakov so znamienkom krátkosti ako [ɛ̠̆ɐ̟̆].[2]:s. 94
V súčasnej spisovnej slovenčine je výskyt fonémy /ä/ limitovaný – môže sa vyslovovať výlučne po obojperných a pernozubných spoluhláskach p, b, m a v, príkladmi jej použitia sú slová: deväť, mäkký, najmä, obväz, opäť, päta, Svätopluk, väčšina, väzeň, záväzok, zväčša, zväz.[1]:s. 48
V bežnej (neutrálnej) komunikácii sa výslovnosť /ä/ striktne nevyžaduje a nezriedka sa nahrádza hláskou /e/, avšak je žiaduca vo vyššom výslovnostnom štýle, najmä v umeleckom prednese a recitácii. Zachovanie jej presnej výslovnosti je nevyhnutné pre správnosť rýmov v klasickej slovenskej poézii (napríklad rým svätá – zlatá u P. O. Hviezdoslava alebo temä – nemá u Janka Kráľa).[1]:s. 48
Stojí za zmienku, že v niektorých slovách zakončených na -ä (napr. bábä, dúpä, holúbä, chlápä, púpä, sôvä, žriebä) a v slovách od nich odvodených sa dnes v spisovnej výslovnosti bežne uplatňuje samohláska [a] alebo [e].[1]:s. 48
Historický vývin
[upraviť | upraviť zdroj]Pôvod z praslovanskej nosovky
[upraviť | upraviť zdroj]Samohláska /ä/ vznikla vývinom z praslovanskej prednej nosovky /ę/.[3]:s. 32 K zániku nosoviek (denazalizácii) došlo v starej slovenčine približne v polovici 10. storočia.[3]:s. 32 Proces denazalizácie prebiehal postupn – z nosovky /ę/ sa cez štádium nosového /ę̨/ vyvinul ústny vokál /ä/.[4]:s. 47 Tento proces prebiehal súbežne s denazalizáciou zadnej nosovky na /u/.[3]:s. 34 Výsledkom denazalizácie bolo zavedenie novej fonémy s vlastnosťou otvorenosti, čím sa vytvorili podmienky pre vznik binárnej opozície /a/ – /ä/.[3]:s. 34
Až do 11. a 12. storočia existovala na celom území vtedajšej slovenčiny za praslovanskú nosovku /ę/ jednotná striednica: v krátkych pozíciách to bolo /ä/, v dlhých pozíciách dlhé /a̋/.[3]:s. 33 Svedectvo o existencii tohto vokálu poskytujú historické pramene a latinské listiny z tohto obdobia, kde sa pôvodné /ä/ a /a̋/ graficky zaznamenávali najčastejšie ako <e>, <ea>, alebo <a>.[3]:s. 33 Medzi takéto zápisy patria toponymá ako Trebeta (1113) reprezentujúce formu Trěbäta, či Dobret (1113) reprezentujúce formu Dobräta.[3]:s. 33 Z iných slovenských regiónov sú doložené názvy ako Istobenize (1113) zo staršieho Istobnicä, alebo Budetyn (1321) z pôvodného Budätin.[4]:s. 66
Nárečová diferenciácia
[upraviť | upraviť zdroj]V neskoršom období sa fonéma /ä/ na území Slovenska diferencovala:
- Vo väčšine stredoslovenských nárečí sa hláska /ä/ v krátkej pozícii udržala iba po perniciach (napríklad päta, mäso, žriebä), zatiaľ čo po ostatných spoluhláskach prešla do /a/ (napríklad desať, ťažko, teľa).[3]:s. 33 Dlhá fonéma /a̋/ sa v tejto oblasti neskôr zmenila na dvojhlásku /ja/ (napríklad piatok, riadok), prípadne v hornoipeľskej oblasti na /ei/ (peitok).[3]:s. 33, 44 V severozápadnej časti stredoslovenskej oblasti fungovalo /ä/ ako plnohodnotná fonéma nezávisle od predchádzajúcich spoluhlások.[4]:s. 68 Pôvodný stav (kde /ä/ zostalo zachované aj po iných hláskach a dlhé /a̋/ sa nezmenilo) si zachovali len menšie oblasti oravských a gemerských nárečí (napríklad pätok, rädok) a rovnako aj sotácke nárečia na východe.[3]:s. 33–34, 44
- V záhorských nárečiach sa pôvodné /ä/ zmenilo na /e/ (napríklad devjet, deset).[3]:s. 43 Dlhé /a̋/ tu vo väčšine polôh splynulo s /á/ (pátek, rádek), no medzi mäkkými spoluhláskami sa zmenilo na í (píd).[3]:s. 44 V južnej časti západnej slovenčiny fonéma /ä/ úplne zanikla a splynula s /a/ (napríklad pata, maso), pričom jej dlhý náprotivok /a̋/ dôsledne splynul s fonémou /á/ (pátek, rádek, robá).[3]:s. 43–44 V severnej časti tohto areálu sa dlhá fonéma /a̋/ naopak diftongizovala na ia/ja (piatek).[3]:s. 44
- Podobne ako v niektorých západných nárečiach, aj vo východoslovenských (s výnimkou spomínaných sotáckych nárečí) fonéma /ä/ zanikla a plne splynula s fonémou /e/ (napríklad peta, meso, cele).[3]:s. 43 Dlhá fonéma /a̋/ tu pôvodne splynula s fonémou /á/, ktorá však následne vplyvom všeobecnej straty kvantity vo východnej slovenčine stratila dĺžku, čím v týchto pozíciách vzniklo krátke /a/ (napríklad pjatek/pjatok, robja).[3]:s. 44
Grafická reprezentácia
[upraviť | upraviť zdroj]V predspisovnom období sa rôzni autori a pisári vyrovnávali so zapisovaním foném hláskoslovného systému rôznymi spôsobmi, napríklad v zápisoch ľudových piesní v zborníku Cantilenae z 18. storočia, ktorý sa graficky blížil k neskoršej bernolákovskej kodifikácii, bola namiesto <ä> bežne používaná graféma <e>.[5]:s. 115 Osvietenský spisovateľ Jozef Ignác Bajza sa pri svojom pokuse o normalizáciu slovenčiny (koncom 18. storočia) opieral o kultúrnu západoslovenčinu južného (trnavského) typu, v jeho hláskosloví tak fonéma /ä/ a tým ani potreba jej grafického vyjadrenia nebola prítomná (v jeho textoch nachádzame napríklad tvary pata, maso).[5]:s. 125 Až uplatnenie stredoslovenského základu vo formovaní modernej spisovnej slovenčiny (v štúrovskej a neskôr v upravenej hodžovsko-hattalovskej kodifikácii) zaručilo trvalé miesto pre <ä> v slovenskej ortografii.[5]:s. 117
Slová s písmenom ä
[upraviť | upraviť zdroj]Nasleduje neúplný zoznam spisovných slovenských slov, ktoré obsahujú písmeno ä:
- po spoluhláske b: bábä, holúbä, rýbä, žriebä;
- po spoluhláske m: mäkčeň, mäkký, mäso, mäta, pamäť, smäd, najmä, Demänovská dolina, tvary slovesa miasť (mätiem, mätieš, mätie, mäť!…);
- po spoluhláske p: opäť, päsť, päta, päť, rozopäť, späť, opätok;
- po spoluhláske v: deväť, hovädo, nevädza, rukoväť, sôvä, svätý, väčší, vädnúť, záväzok, väzeň, Braväcovo.
V iných jazykoch
[upraviť | upraviť zdroj]Toto písmeno sa nachádza napríklad v estónskej, fínskej, nemeckej, švédskej či turkménskej abecede. Vo väčšine jazykov označuje predné otvorenejšie samohlásky, najčastejšie /ɛ/ alebo /æ/.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 5 6 KRÁĽ, Ábel. Pravidlá slovenskej výslovnosti. 3. vyd. Martin : Matica slovenská, 2016. ISBN 978-80-8128-159-4.
- 1 2 3 4 5 PAVLÍK, Radoslav. Slovenské hlásky a medzinárodná fonetická abeceda. Jazykovedný časopis (Bratislava: Slovak Academic Press), 2004, roč. 55, čís. 2, s. 87 – 109. ISSN 0021-5597.
- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 KRAJČOVIČ, Rudolf. Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988.
- 1 2 3 KRAJČOVIČ, Rudolf. A Historical Phonology of the Slovak Language. Heidelberg : Carl Winter Universitätsverlag, 1975. ISBN 3-533-02330-3. (po anglicky)
- 1 2 3 KRAJČOVIČ, Rudolf; ŽIGO, Pavol. Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava : Univerzita Komenského, 2006. ISBN 80-223-2158-3.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
